Amazonský prales je rozsiahly (5 500 000 km2 veľký) tropický dažďový les v Južnej Amerike. Leží v štátoch Brazília (viac než 60%), Kolumbia, Peru, Venezuela, Ekvádor, Bolívia, Guyana, Surinam, a Francúzska Guyana. Podobný pojem je Amazónia. Celý Amazonský prales predstavuje viac ako polovicu zostávajúcich tropických dažďových lesov na svete. Veľmi často sa o nich hovorí v súvislosti s ubúdaním zalesneného územia v tejto oblasti.
Dejiny
Keď sa v roku 1541 plavil po Amazonke španielsky conquista Francisco de Orellana, isto netušil, že stojí na samom počiatku kolonizácie tejto obrovskej oblasti. V skutočnosti navštívil už portugalské územie, pretože roku 1494 podpísalo Portugalsko a Španielsko tordesillaskú zmluvu, ktorá rozdeľovala svet na sféry záujmu týchto štátov pozdĺž 14. poludníka. Väčšina Amazónie tak pripadla Portugalsku, ktoré vyslalo jezuitov do vnútrozemia, aby obrátili príslušníkov domorodých kmeňov na kresťanskú vieru. V okolí jezuitských misií sa získavala poľnohospodárska pôda rúbaním a následným vypaľovaním pôvodného porastu. Takto vydobytá pôda ale nebola schopná dlhšiu dobu vyživovať pestované plodiny, a tak sa vypaľovali ďalšie a ďalšie územia.
Ešte v roku 1960 bol prales väčšinou nedotknutý a pôvodný. V nasledujúcich rokoch kvôli potrebe nových pastvín pre stále rastúce stáda dobytka, ktorého chov sa stával výnosným obchodom, dochádzalo k rozsiahlej ťažbe dreva a intenzívnym zásahom do krajiny. Zúžitkovanie zalesneného územia k premene na poľnohospodársku pôdu bolo podľa brazílskej legislatívy „efektívne využitie“, takže hneď po zdražení sójových bôbov na počiatku 70. rokov došlo k rozšíreniu osevných plôch sóje do oblastí pôvodného pralesa. Takto použitá pôda má navyše 5-10x vyššiu cenu než obyčajný les. Sója je totiž jedným z najdôležitejších vývozných artiklov Brazílie a významne sa podieľa na stabilite brazílskej meny. Nevyhnutnosť dopraviť sóju do priemyselných oblastí bližšie k pobrežiu vynútila výstavbu jediných dvoch asfaltových ciest v Amazónii medzi Belémom a Brasíliou a z Porto Velho do Cuiabá. Tieto cesty bývajú označované ako „srdce oblúka odlesňovania“, pretože odtiaľ postupuje kolonizácia dnešnej doby a systém hospodárenia sa mení podľa vzdialenosti od cesty.
Medzi rokmi 1970 a 2000 bolo vyrúbané celkom 16,4% celkovej plochy pralesa, čo činí každoročnú stratu 20 200 km2. Od roku 2002 sa plocha chráneného územia strojnásobila, celkovo sa ochraňuje asi 1 mil. km2, zatiaľ čo ťažba dreva a odlesňovania poklesla o 60%.
V roku 2005 boli mnohé časti amazonského pralesa zasiahnuté obrovskými suchami, najhoršími za posledných 100 rokov. Podľa niektorých odborníkov je prales schopný prežiť maximálne trojročné sucho, dlhšie by mohlo mať nezvratné dôsledky. Prales by sa mohol dostať až do bodu, odkiaľ už nebude návratu a hrozí premena v savanu alebo dokonca púšť. To by katastrofálne zasiahlo celú planétu.
Odlesňovanie
Odlesňovanie spôsobuje predovšetkým rastúca životná úroveň a prudký nárast populácie v Brazílii a súvisiaci hlad po poľnohospodárskej pôde.
Odlesňovanie zapríčiňuje aj zmenu klímy, pretože stromy prevádzajú fotosyntézu a zaisťujú stály prísun kyslíka, pričom z atmosféry odoberajú oxid uhličitý, ktorý je významným skleníkovým plynom. Skleníkové plyny majú na svedomí tzv. skleníkový efekt a s ním spojené globálne otepľovanie.
Lesný porast taktiež zabraňuje erózii a zosuvom pôdy, rovnako ako tvorí prirodzenú zásobáreň vody. Nové vyrúbané územie tak ohrozuje silná erózia a plodiny vysadené na strácajúcej sa poľnohospodárskej pôde trpia nízkou hladinou spodnej vody. Miesto aby prales zadržoval zrážky, neprimerane veľké množstvo spadne na povrch, kde zaplaví veľké územia. Voda potom rýchle odtečie a do ďalšieho dažďa panuje v oblasti sucho. Všetky tieto problémy spôsobujú zníženie biodiverzity a naopak zvyšujú zraniteľnosť celého ekosystému.
